Korene
Bachata vznikla v 20. rokoch minulého storočia vo vidieckych oblastiach Dominikánskej republiky. Išlo o mix veľmi obľúbeného bolera (ide o kubánske bolero, ktoré nie je totožné so španielskym bolerom), afrických hudobných vplyvov a tradičných latino-karibských rytmov, medzi inými to bol predovšetkým son. Pôvodný termín, používaný na označenie tohto nového žánru, bol amargue (niečo v zmysle ako horkosť, smútok), nakoľko prevládajúcou témou boli príbehy o zlomenom srdci a smútku. Dnes známy a všeobecne používaný termín bachata označoval pôvodne susedské a rodinné hudobno – tanečné stretnutia, konané na zadných dvoroch, v obývačkách alebo priamo na ulici. Takéto bachatas začínali väčšinou v sobotu večer a pokračovali až do nedele. Muzikanti hrajúci na bachatas bol poväčšine lokálni, ak sa jednalo o väčšiu a významnejšiu udalosť, pozývali sa známi hudobníci aj z iných vzdialenejších oblastí. Platili ich jedlom a pitím, niekedy dostali aj menšiu sumu peňazí. Práve na týchto slávnostiach sa nový štýl amargue stal veľmi obľúbený a postupne sa začal podľa nich aj nazývať.
Termín bachata bol však používaný len pre slávnosti poriadané nižšími sociálnymi vrstvami. Vyššia spoločnosť sa bachatas nezúčastňovala. Tým pádom získal aj novovzniknutý hudobný štýl amargue / bachata status zábavy chudobných. Opis tradičnej bachaty nachádzame v knihe Al amor del bohio spisovateľa Ramóna Emilia Jimenéza (r. 1927). V nej autor píše, že bachata predstavuje udalosť, kde sú si všetci ľudia rovní, opisuje ju ako istú formu „najhrubšej“ demokracie a pokračuje, že prostredie kde sa odohráva dýcha dekadenciou a zhýralosťou.
Odmietnutie
Vyššie sociálne vrstvy tieto slávnosti a hudbu s nimi spätú odmietali. Termín bachata mal pre nich negatívnu príchuť niečoho chudobného a špinavého. Skrátka, bachata, či už slávnosť, hudba alebo tanec bola zábava chudoby a automaticky znamenala niečo úpadkové a podradné. Až postupne stratil tento termín negatívnu príchuť a bol výlučne spájaný s hudobným žánrom a tancom.
Bachata si na svoje prvé nahrávky musela počkať 40 rokov. Prvé totiž vznikli až v 60. rokoch, po smrti dominikánskeho diktátora Rafaela Trujilla (1930 – 1961). Počas jeho režimu bolo výrazne podporované merengue, ktoré bolo prehlásené aj za štátnu hudbu, a ostatné hudobné štýly boli potláčané. Trujillova smrť uvoľnila prísnu štátnu kontrolu hudobnej oblasti a tým pádom sa začal rozvíjať dominikánsky hudobný priemysel. Za prvé bachatové nahrávky sa považujú skladby José Manuela Calderóna „Boracho de amor“ a Que será de mi (Condena)“. Calderóna nasledovali ďalší umelci“ Rodobaldo Duartes, Rafael Encarnacion, Ramoncito Cabrera El Chivo Sin Ley, Eladio Romero Santos a mnohí ďalší.
Temné obdobie
V 60. rokoch boli bachatové skladby ešte stále vnímané ako druh bolera a stále neboli označované bachata. Namiesto toho boli nazývané ako „bolero campesino“. Podľa odborníkov na bachatu sa pomenovanie bachata začalo vo všeobecnosti používať až v 70. rokoch, no doteraz vládnu okolo tejto problematiky spory.
V 70. rokoch pokračovala ostrakizácia bachaty a toto obdobie môžeme označiť ako jej temné obdobie. Bachata bola totiž stále odmietaná a zakazovaná zo strany vyššej spoločnosti a tým pádom viac a viac vytláčaná na okraj. Jedinými miestami, kde sa mohla hrať, boli krčmy, podniky s pochybnou povesťou a verejné domy. To sa odrazilo aj v zmene témy bachatových skladieb. Zatiaľ čo pôvodné skladby boli romantické, skladby tohto obdobia hovorili o alkohole, beznádeji, zúfalstve, žiarlivosti a bolo z nich cítiť mužskú aroganciu voči ženám. Toto všetko malo za následok, že k už aj tak negatívne vnímanej bachate sa pridružilo aj jej spájanie s násilím, tvrdým alkoholom, sexom a prostitúciou.
Okrem témy sa zmenilo aj tempo, ktoré sa výrazne zrýchlilo. Pôvodné zloženie hudobných nástrojov, ktoré sa skladalo z piatich nástrojov (sólová gitara, rytmická (sprievodná) gitara, basová gitara, bongos a güira) tiež prešlo menšími zmenami. Potom, čo sa bolero – bachata (60. roky) zmenila na merengue – bachatu (70. – 80. roky), dochádza k výmene bonga za tamborový bubon a v 60. až 70. rokoch sa ako perkusie používali maracas namiesto güira.
Bachata bola teda považovaná za príliš tvrdú a vulgárnu hudbu a tým pádom nevhodnú na prezentáciu v mainstreemových médiách. Nezavážilo ani to, že mnohé bachatové nahrávky boli oveľa obľúbenejšie ako štátom podporované merengue. Bachateros tohto obdobia boli predovšetkým Marino Perez a Leonardo Paniagua.
Vzostup
Začiatkom 80. rokov už nebolo možné poprieť popularitu bachaty. Tlak na média týkajúci sa hrania bachaty na verejnosti stále rástol a tak začali niektoré rádia zaraďovať bachatu do svojich playlistov. Taktiež v televizii sa začínajú objavovať prvé bachatové predstavenia. Bachata sa v tomto období stáva tanečnejšou, gitary sú výraznejšie a tempo sa opäť zrýchlilo. V r. 1987 nahral Blas Durán bachatu-merengový hit „Mujeres hembras“, kde je prvýkrát použitá elektrická gitara. A práve Blas Durán bol tým, kto prispôsobil bachatu tanečníkom.
90. roky priniesli so sebou modernizáciu bachaty a bachatová scéna bola ovládnutá dvoma mladými interpretmi: Luis Vargas a Anthony Santos. Tí si získali obrovskú popularitu, o akej sa ich predchodcom ani nesnívalo. Obaja predstavovali novú generáciu tzv. pop-bachata hudobníkov a bachata sa stala typickou komerčnou popovou muzikou. Tematicky sa bachata vrátila opäť k romantike. Taktiež sa práve v tomto čase bachata rozšírila aj do iných krajín.
Oslnivý úspech
Medzinárodnú popularitu bachate zabezpečil Juan Luis Guerra so svojim albumom „Bachata Rosa“, za ktorý získal cenu grammy (r. 1990). Bachata Rosa však neznamenala len medzinárodné rozšírenie bachaty, ale predovšetkým jej všeobecnú akceptáciu všetkými vrstvami dominikánskej spoločnosti a album tak pripravil pôdu pre už spomínaných pop-bachata hudobníkov. Bachata Rosa sa predala v päťmiliónovom náklade po celom svete. Album obsahoval desať piesní, z toho 4 boli bachatové.
Na tvorbu Juana Luisa Guerra neskôr nadviazala aj hudobná skupina Aventura, ktorá dodala bachate nový rozmer a to napríklad jej obohatením o hip hop alebo R&B. Ďalšími významnými umelcami modernej bachatovej éry sú Monchy y Alexandra, Xtreme, Prince Royce, či Romeo Santos, ktorý sa po rozpade skupiny Aventura dal na sólovú dráhu.
Článok o bachate by však nebol kompletný, ak by sme sa nezmienili aj o vývoji bachaty ako tanca. Pôvodná bachata sa od dnešnej bachaty, ktorú tancujeme a vidíme na mnohých tanečných parketoch výrazne líši. Pôvodný, pomalý štýl, ktorý vznikol v 60. rokoch 20. storočia bol tancovaný len v uzavretom držaní, podobne ako bolero. Základný krok predstavoval tzv. box step, teda nie zo strany na stranu, ako sme zvyknutí dnes, ale do štvorca (strana – strana – dopredu – tap a strana – strana – naspäť – tap atď.). Tým ako prišlo k dynamizácii hudby, prišlo zároveň aj k zmene tanca, napr. pribudli prvky z kubánskeho sonu. Okrem sonu a bolera bola bachata inšpirovaná aj merengue, no napriek tomu nemôžeme bachatu označiť ako fúziu týchto tancov. Vytvorila si totiž vlastné unikátne prvky, ktoré sa v iných tancoch nenachádzajú.
Vo svojich počiatkoch bola teda bachata romantickým pomalým tancom, postupne však naberala na tempe a pridávali sa otočky a nové kroky až nakoniec dochádza k rozbitiu štvorcovej štruktúry krokov a jej nahradeniu tzv. side to side steps. K tomu prišlo v 90. rokoch v zahraničných tanečných školách, kde buď nepochopili, alebo ignorovali pôvodnú štruktúru základného kroku. Práve z tohto „západného“ štýlu sa vyvíjali ostatné tanečné formy bachaty. K tejto zmene neprišlo teda priamo v Dominikánskej republike. Preto sa začali sa ozývať hlasy, ktoré upozorňujú na to, že táto moderná bachata by sa nemala nazývať bachatou, nakoľko s pôvodným tancom už má málo spoločného, ale mala by niesť názov popchata.
Tak ako tak, či už tanec budeme nazývať bachata alebo popchata, myslím, že ostane stále rovnako obľúbený a nezaobíde sa bez neho žiadna dobrá latino párty.
