Pamätám si, bolo to ešte počas výšky, ako sme s kamarátkou raz „zablúdili“ do jedného Bratislavského podniku, kde hrala príjemná latino hudba a len čo sme vstúpili do miestnosti, zostali sme stáť a civieť na niekoľko tanečných párov, ktoré s neskutočnou ľahkosťou a energiou prevetrávali každý kúsok tanečného parketu. Stavím sa, že som zabudla aj zavrieť ústa a vtlačiť si oči späť do očných jamôk. Od samého úžasu som ani nedýchala a v hlave sa mi vynáralo asi milión myšlienok: „to sú určite profíci“, „toto sa museli učiť roky rokúce, hádam že už od plienok“, „uaaaaa, to je energia“, „bože akí sú skvelí“, „toto sa nedá naučiť, s tým sa človek musí narodiť“, „toto chcem vedieť“, „toto sa nikdy nenaučím“, „to je jedno, aj tak to chcem skúsiť“… ale v tom čase som mohla o tanečných kurzoch iba snívať…
Po niekoľkých rokoch som v rámci jedného vianočného večierku v Košiciach mala možnosť naučiť sa základne kroky meregue a salsy. Ten večer znamenal dosť značný obrat v mojom živote, aj keď zmena prichádzala postupne. Takmer okamžite som sa prihlásila na kurz ku „Košickému“ Miguelovi. Veru nikto sa hotovým tanečníkom nenarodil a aj ja som sa to musela naučiť. Zo začiatku som mala problém udržať rytmus a tempo a nepočula som žiadne rozdiely v hudbe, všetko mi znelo síce pekne, ale úplne rovnako. No čím viac som počúvala hudbu, začala som postupne rozpoznávať jednotlivé štýly a čím ďalej tým viac som sa ponárala do sveta latino rytmov. V tom čase som sa začala zúčastňovať tanečných večierkov, čo bola síce povznášajúca, ale zároveň aj traumatizujúca skúsenosť, pretože som sa na jednej strane pásla pohľadom na jedinečných tanečných kreáciách, no zároveň som si uvedomovala, ako veľmi som od tých skvelých salserov a bachaterov vzdialená.
Prvé úspechy sa dostavili približne po 30 lekciách, kedy som si uvedomila, že už som schopná utancovať pesničku bez pomýlenia sa v krokoch. Bolo to super motivujúce zistenie, takže som s nadšením trénovala ešte viac. V tom čase som už prudko „fičala“ na latino hudbe, čo sa prejavovalo tým, že okrem salsy, bachaty, merengue a reggaetonu som nič iné ani nepočúvala. Hodiny v kancelárii som si krátila vydupkávaním pod stolom „raz, dva, tri… päť šesť sedem…“, dokonca som si „zastepovala“ aj na wc, vo vlaku, v autobuse, skrátka kdekoľvek. Pristihla som sa často pri tanečnom snení (predstavovala som si, ako tancujem a ako mi to perfektne ide) a počas dňa som tlačila ručičky na hodinách dopredu, nech je už poobede a ja môžem letieť na kurz naučiť sa novú otočku alebo nejaké „cifrovačky“. Takto som sa namiesto vysedávania po zafajčených krčmách a baroch začala pravidelne stretávať s ďalšími nadšencami na latino párty a celú noc sa tancovalo ostošesť (alebo aspoň čo to išlo).
Na to, že som „dance addicted“, som prišla v čase, keď som odhadzovala svoje prvé tanečné sandále. Bolo to síce už dávno, ale vždy si na ne s nostalgiou spomeniem, boli pohodlné, ľahučké, ružové saténové a doslova šité na moje nohy. Odvtedy som zodrala už niekoľko tanečných topánok a tiež som „pričuchla“ k novým tanečným štýlom… od latina k afru a potom ešte ďalej… ale to je už iný príbeh…
Moje zistenia po rokoch sledovania tisícov tanečníkov všetkých štýlov:
1. Každý sa to vie naučiť. Je síce pravda, že niekomu to ide ľahšie a iný si to musí „odmakať“, ale videla som také „drevá a polená“ naučiť sa tancovať, že tomu verím bez akejkoľvek pochybnosti. Naozaj každý sa môže naučiť tancovať.
2. Najväčšia chyba u začiatočníkov je, že sa boja robiť chyby. Tiež som bola úzkostlivá. Začiatočníci, nebojte sa, všetci robíme chyby, len vy ich u pokročilejších nepostrehnete. Takže žiaden stres!
3. Niektorí sa zdráhajú vyzvať do tanca pokročilejších tanečníkov, čím sa ochudobňujú o „súkromnú lekciu zdarma“, keďže môžu zistiť nejaký konkrétny nedostatok a tým pádom sa daný nedostatok neodučia, práve naopak, dostane sa do ich rutiny a potom sa ho už veľmi ťažko zbavujú. Nikto nemá rád kritiku (ja viem, o čom hovorím :D) ale práve tá nás všetkých posúva vpred. Takže chce to len nádych a výdych a pokúsiť sa prijať dobre mienenú radu, alebo ju aspoň prehodnotiť.
4. „Som príliš starý/stará“ je jeden s najväčších nezmyslov… tanec nie je iba pre mladých, viaceré vedecké štúdie potvrdili jeho prospešnosť nielen na fyzickú kondíciu, ale aj na duševné zdravie (dokonca trénovanie pamäte) a jednu s najúčinnejších foriem psychohygieny v rámci odbúrania stresu v každodennom živote, a to pre všetky vekové kategórie. A nemyslite si, že tam budete jediní „zrelší“. Na každej párty nájdete zástupcov každej vekovej kategórie.
5. Nehľadajte partnera/partnerku. Takmer v každej tanečnej komunite je spravidla viac tanečníčok ako tanečníkov, aj keď občas sa tento nepomer prehodí. Väčšina kurzov však umožňuje prihlásiť sa jednotlivcom a prevaha mužov/žien je kompenzovaná účastníkmi kurzov z vyšších úrovní.
6. „Nikoho nepoznám, neviem, či zapadnem.“ Verte alebo nie, zapadnete! Tanečná komunita je na jednej strane uzavretá (ak tam chodíte dostatočne dlho, zistíte, že skoro každý každého pozná), na druhej strane otvorená, stretnete tu rôznorodých a zaujímavých ľudí, pretože väčšina tanečníkov žije veľmi aktívnym životom aj mimo tanečného parketu a väčšinou sú to ľudia myšlienkovo otvorení, inovatívni, tolerantní a priateľskí. Na kurze budete mať možnosť zoznámiť sa a prehodiť pár slov (keď už nie o inom, tak o tanci určite) a na tančiarni a párty spravidla tancuje každý s každým, a to bez rozdielu veku, vzdelania, rasy, národnosti, vierovyznania, spoločenského postavenia, ba dokonca aj pohlavia.
Takže vážení, už žiadne výhovorky a hor sa na parket! Určite sa tam niekde stretneme…
Nájdete ma na aj na Facebooku: KizZouk – Kizomba / Brasilian Zouk Lovers
