Zatvorte oči a zamyslite sa – čo Vám prvé napadne, keď sa povie Kuba. Cigary? Rum? Castro? Kubánska revolúcia? Hudba a tanec? Trafila som sa? Myslím, že všetky tieto atribúty sa spájajú s Kubou. No v tomto článku by som sa rada venovala jednému z nich a predstavila Vám jeden z najtypickejších kubánskych hudobných štýlov – son.
Son zachytáva dušu Kuby, cítiť v ňom históriu a ťažké osudy tohto ostrova a jeho obyvateľov, no zároveň hovorí o aj o radosti a slobode. Tento hudobný štýl pochádza z Kuby pričom jeho popularita prudko vzrástla v 30. rokoch 20. storočia a stal sa základom pre mnohé hudobné formy Latinskej Ameriky, vrátane salsy. Skladá sa z dvoch častí a to z úvodnej frázy a následnou pasážou nazývanou montuno (improvizačná časť prevzatá z rumby).
Ako už bolo spomenuté, son pochádza z Kuby, no kvôli nedostatku dokumentácie nie je možné presnejšie určiť kedy a kde presne vznikol. Za jeho prvé prejavy je možné považovať vidiecke Rumbitas a Proto-Sones, ktoré sa postupne rozšírili po celom ostrove. Tieto hudobné formy sa v určitých obmenách zachovali dodnes (Rumbitas nájdeme napríklad v oblasti Guantanamo).
Kolovala aj teória, že son vznikol v 16. storočí, čoho dôkazom mala byť pieseň „Son de la Ma Teodora“. Kubánski historici a muzikológovia však s touto teóriou nesúhlasia. Jeho vznik kladú do 19. storočia a časť odborníkov sa kloní k názoru, že son pochádza z východnej časti ostrova, konkrétne z oblasti Oriente Provence. Na druhej strane však stoja oponenti tejto „východnej teórie“. Napr. muzikológ Peter Manuel zaoberajúci sa Contradanzou prišiel s teóriou, že značná časť sonu vznikla z contradanzy v Havane v polovici 19. storočia.
Ak by sme sa aj držali už spomínanej východnej teórie a nepokladali by sme Havanu za miesto vzniku sonu, aj tak nemôžeme toto mesto opomenúť. V Havane totiž prišlo k stretnutiu vidieckej rumby a mestskej rumby, ktoré sa dovtedy vyvíjali samostatne. Práve tu sa guaracheros a rumberos, ktorí hrávali na tiple (päťstrunová gitara) a na guiro stretli s ďalšími rumberos, ktorí spievali a tancovali sprevádzaní cajónom a kubánskymi clave. Výsledkom bola fúzia oboch štýlov, ktorú nachádzame práve v sone.
Zhoda panuje aspoň v tom, že na vzniku sonu mal významný podiel stret africkej a hispánskej kultúry. Africké hudobné vplyvy počujeme napr. v synkopickom rytme a v hudobnej línii, ktorá nekorešponduje so základnými perkusiami. Práve africké korene ozvláštnili son natoľko, že v popularite predbehol aj veľmi populárny danzon. Ten bol obľúbený práve okolo roku 1917, teda v období, keď sa do popredia začína dostávať son.
Začiatkom 20. storočia sa už medzi obľúbenými hudobnými interpretmi objavujú aj interpeti sonu, napr. Sindo Garay, Manuel Corona, María Terese Vera, Juan de la Cruz, Román Martinéz atď. Taktiež sa začínajú formovať polo-profesionálne skupiny hrajúce son. Jednou z nich bola aj skupina The Apaches, ktorá bola v r. 1916 pozvaná hrať na exkluzívnej párty usporiadanej prezidentom Mariom Menocalom. V tom istom roku vytvorili niektorí členovia tejto kapely nové zoskupenie a to Cuarteto Oriental. V r. 1917 Cuarteto Oriental nahralo prvý son zaznamenaný v katológu Columbia Records pod názvom Pare motorista-son santiaguero. Napriek tomu, že išlo o kvartet, bolo pri piesni zaznamenané ešte jedno meno a to Carlos Godínez. O rok neskôr dostal Godínez ponuku vytvoriť novú skupinu a nahrať čoraz populárnejšie sonové skladby. Vznikla tak skupina Sexteto Habanero Godínez. V tomto období boli sonové sextety veľmi obľúbené, pričom ich klasické zloženie zahŕňalo gitaru, tres, bongo, claves, maracas a kontrabas. Tomuto trendu podľahlo aj Cuarteto Oriental, ktoré prechádza zmenou a mení sa na sextet. Od roku 1920 vystupuje pod názvom Sexteto Habanero. Práve Sexteto Habanero výrazne spopularizovalo son a to nielen prostredníctvo hudobných nahrávok, ale následne aj svojim účinkovaním vo filmoch. Popularita sonu vzrástla aj vďaka rozhlasu a v rokoch 1925-1928 sa stáva jedným z najpopulárnejších hudobných žánrov na Kube.
Koncom 20. rokov sa son dostáva aj do Európy a veľkým hitom sa v r. 1928 sa stáva skladba El Manicero, a to predovšetkým v Paríži. O dva roky nekôr Havana Casino Orchestra prináša túto skladbu do Spojených štátov, kde sa taktiež stáva favoritom na hudobných rebríčkoch. Narastajúca popularita sonu v zahraničí ešte viac zvýšila obľúbenosť tohto žánru na Kube.
Ako popularita sonu rástla, pretransformovali sa postupne sextety na septety. Jedným z najznámejších sa stal Septeto Nacional (r. 1927). Zo septetov vznikajú postupne ešte väčšie zoskupenia. K už spomínaným inštrumentom sa pridalo piano, perkusie, trúbky a mnohé ďalšie v štýle veľkých jazzových zoskupení.
Najväčší rozkvet „klasického“ sonu predstavujú 30. roky, no ich koncom začína jeho postupný ústup. Do popredia sa dostávajú štýly, ktoré za svoj vznik vďačia práve sonu.
40. a 50. roky priniesli so sebou nárast turizmu na Kube, čoho následkom bolo rozšírenie hudobných štýlov dovezených zo Spojených štátov, predovšetkým jazzu. Son sa tak postupne začal vytrácať zo scény. No potom, čo sa rozšírilo mambo a chachacha nastáva jeho opätovné znovuzrodenie.
Kubánska revolúcia znamenala ďalšiu zmenu vo vývoji tohto obľúbeného hudobného štýlu. Son sa po revolúcii, rovnako ako salsa, rozvíjal v dvoch líniách – na Kube a v New Yorku. Na Kube prišlo k akejsi centralizácii hudby. Štát totiž poskytol hudobníkom bezplatné hudobné vzdelanie na konzervatóriách a tým pádom sa hudba sťahuje z ulíc do škôl. Son je však čoraz viac zatláčaný do úzadia novými hudobnými štýlmi, pričom mnohé z nich sa vytvorili práve na jeho základe (už spomínaná salsa).
V r. 1976 skupina havanských študentov vytvorila zoskupenia nazvané Sierra Maestra, ktoré sa hudobne orientovalo práve na son. Tým sa zdvihla nová vlna záujmu o tento tradičný kubánsky hudobný štýl. Ale až v 90. rokoch sa son opäť stáva veľmi populárnym a to vďaka zoskupeniu Buena Vista Social Club. Práve vďaka albumu, filmu a sólovým albumom jednotlivých členov dochádza k návratu sonu a znovuobjaveniu starších interpretov tohto žánru. Okrem Buena Vista Social Club to bola aj skupina Los Van Van, ktorá vytvorila nový variant sonu, songo, či skupina Irakere, prvá veľká kubánska jazzová skupina, ktorá spojila son s jazzom. Vďaka nim a mnohým iným interpretom si môžeme rytmy sonu užívať aj dnes.
Tak už dlhšie neotáľajte a dovidenia na parkete!
