Zouk

zouk

Nie počuli ste dobre Zouk („Zúk“). Nemám na mysli Zumbu ani žiadnu jej variáciu , ale tanec s názvom Brazílsky Zouk. Vytvoril ho Adilio Porto v polovici 90-stych rokov. Tak isto bol prvý kto tento tanec vyučoval spolu s Renatou Peçanha a dá sa povedať že Zouk ako aj Labmazouk je pokračovaním Lambády po tom ako sa prestali pre ňu písať nové piesne.

Čo ale Zouk znamená pre mňa? Pre mňa je Zouk jazda na vlne. Hudobná plynulosť ktorou sa väčšina pesničiek vyznačuje až núti človeka sa pohybovať z miesta na miesto čo najplynulejším spôsobom. V tomto tanci mám voľnosť napísať svoje pocity tancom. Všetky kroky a všetky prvky na seba plynule nadväzujú až má človek pocit že naozaj plachtí na vlnách hudby. Hudba je ďalšou časťou skladačky šťastia, v ktorej má Zouk svoje výhody.

Veľa moderných pesničiek je dennodenne prerobených do Zoukového rytmu a na počudovanie niektoré znejú lepšie ako v originále. Preto nie je problém mať stále čo počúvať a pritom sa nikdy neprejesť. Aj keď na prvý pohľad tento bod nevyzerá byť dôležitý, pre väčšinu mužskej populácie ktorá nemá dar počutia rytmu, je nesmierne dôležité mať čo počúvať a mechanicky dostať túto zvukovú osciláciu do seba. 🙂

Aby som ale nehovoril len v superlatívoch, lebo sa budem cítiť ako predajca v teleshopingu, povedzme si aj niečo o náročnosti. Áno, Zouk nieje jednoduchý. Jeho repertoár pohybov, točiek a vedenia kombinuje väčšinu známych tancov. Človek si môže všimnúť rôzne prepletačky podobné kubánskej salse alebo prevedenia používané v líniovej. V pomalších častiach je často krát vidieť prvky z argentínskeho tanga, bolera alebo kizomby. Plus veľmi špecifický krúživý pohyb „hlavou“ (správne by malo byť povedané hrudníkom, ale nebudeme zachádzať do techniky) u žien.

Pre nás z mužského pokolenia je ťažké robiť viacero vecí naraz. Preto aj Zouk môže byť dosť odstrašujúci. Človek nevie kam skôr dať nohu, ruku a ešte by mal ísť do rytmu a hneď aj rozmýšľať nad ďalším prvkom. Neskôr vnímať ťažisko partnerky, jej os točenia, náklonu a pohybu. Pravdaže krát dva lebo svoje musí vnímať tiež 😉

Ja ako človek nie veľmi hudobne alebo tanečne nadaný som mal toto ešte ťažšie. Naučiť sa „len“ rytmus, kroky , základné figúry a vedenie aspoň na základnej úrovni mi trvalo 3 roky. Ale stálo to za to. Človek musí raz zažiť ten „flow“ po parkete, tú radosť z pohybu a vtedy pochopí, áno stálo to zato.