Na brehu Balatonu stoja dva hotely. V názve majú slovo „retro“, ktoré však nie je dizajnom, ale konštatovaním skutočnosti. Pri väčšom z nich stojí pláž a na nej náhodou hráme volejbal s neznámymi násťročnými Maďarmi, Nemcom na dôchodku, čo začal hrať pred dvoma rokmi ligu a druhým s dlhými vlasmi pod šiltovkou v čiernych obtiahnutých slipoch. „My bývame tu obďaleč, prenajali sme si byt, ale od minulej nedele tu došli títo (ukazuje smerom k hotelu) a celý deň tu hučí dáke to… latino či čo, sa tu ľudia vonku vrtia od rána do večera. No ja neviem, že čo si nedajú trochu pokoja.“ povzdychne si pán dôchodca a pohliadne na balkón, kde práve skupinka tancuje v poobedňajšej pauze ruedu, miesto toho aby si šli na chvíľu oddýchnuť. Podvedome skrývam ruku s účastníckou páskou Salsa Diabólica Campu za chrbát a prihlúplo sa usmievam. „Five – three!! Ready??“ kričí jediným všetkým zrozumiteľným jazykom na Maďara, ten sa usmeje a prijíma s ľahkosťou neľútostné podanie.
Áno, na tomto tábore ste v skupine ľudí, ktorí si neustále pohmkávajú, ťapkajú, tancujú, aj napriek priemerne 5 hodinám denne stráveným na workshopoch a následne 4 na parkete na párty. A vy ste tam, lebo ste taký istý.
A ešte je vás asi 700. Z Maďarska, Nemecka, Slovenska, USA, Poľska… A pes. Všetci sú v pro-salsovom oblečení, tričká majú logo, nohavice majú logo, ponožky ba aj ventilátory majú logo Salsa Diabólica.
Celá akcia bol naozaj väčšia než sa prvotne zdalo, len Slovákov bolo 93. Kurzy boli denne ráno a večer rueda v rôznych úrovniach, podľa toho v ktorej ste boli zaradení. Zahraniční a domáci zvlášť. Ak ste nemali dosť a neostali ste sa prejedať na fantastických raňajkách, obede, či večeri (čo by vám nikto zazlievať nemohol, isto tam kadekto sníval o váľaní sa po stole a obhadzovaním sa bundás kenyérmi), ponúkané štýly boli rôzne.
Prevládala kubánska salsa (línia sa tu netancuje), styling, bachata, kizomba, ale bola aj zumba, strečing, bolero, chachacha, son, ktoré vyučovali členovia Salsa Diabólica – budapeštianskej tanečnej školy zväčša po maďarsky s trochou angličtiny. Ku koncu ste už ale mali pocit, že nejak mimozmyslovo viete o čom sa bavia. Ale to naozaj len mimozmyslovo lebo v skutočnosti som bola vždy mimo zmyslu rozhovoru. Ale bavila som sa výborne, pretože všetci boli veľmi milí a priateľskí. Externým hosťom bol Leon Bembo so Saškou zo „Salsa con Leon“ z Prahy, ktorí viedli hodiny afrokubánskeho folklóru a ja som chvíľku mala až chuť poďakovať sa všetkým Orishas, za tento jedinečný zážitok.
Párty boli dve súčasne, každý večer – plné utekania pred alebo za potenciálnymi tanečnými partnermi, s možnosťou tancovania v bare hornom, dolnom a aj na terase, kde sa ruedilo o sto tristo, fajčilo a diskutovalo o celogalaktických ruedových spoluprácach (aj téma táboru bola Planet Salsa).
Veľmi milým nápadom boli takzvané stickers, ktoré ste dostali za každý navštívený kurz, a keď ste ich dosť nazbierali, tak ste nakoniec mohli vyhrať v tombole. Pred vchodom do sály bol aj obrovský plagát s nočnou oblohou, kam sa dali prebytočné hviezdičky vlepovať. Dalo sa aj predstierať, že ste princezné, že máte hviezdnaté bradavky, prípadne čokoľvek iné aj mimo tematickej galaktickej stredajšej párty.
Posledný deň bolo fotenie a ohromujúca rueda so všetkými účastníkmi v niekoľkých sústredných kruhoch a rovnakých bielych Salsa Diabólica tričkách, čo sme dostali darom na uvítanie. Na kraji pri volejbalovom ihrisku som zahliadla kútikom oka volejbalového pána dôchodcu so skríženými rukami na prsiach ako jemne krúti hlavou a díva sa na nebo, či ho náhodou dážď od tejto parády nezachráni. Kývam jeho smerom.
O rok príde isto zas. Ako väčšina členovia rastúcej balatonskej rodiny. Rodiny, kde je veľa ľudí, ktorých máte radi, zopár šialených, zopár takých o ktorých ste ani netušili, že ich máte, niektorým nerozumiete keď na vás hovoria a ďalším by ste radšej nerozumeli, ale všetkých vás spája čosi nad vaše chápanie. Aj keby to už mala byť len záľuba v zumbe, či 5 dňové strnisko.
